Hlas Ameriky	Dnes je štvrtok, 24. júl 2008       17. september 2002 Historický japonsko - severokórejský summit má zlepšiť vzájomné vzťahy Daniel Raus Trocha v tieni iných udalostí zostáva návšteva japonského premiéra Koizumiho v Severnej Kórei. Práve túto krajinu označil pred časom americký prezident George Bush za súčasť „osi zla“, a odvtedy visí nad jej stalinistickým režimom otáznik. Je však zrejmé, že (na rozdiel od Iraku) chce Washington v tomto prípade použiť iba diplomatické prostriedky. Izolácia alebo reformy? To je základná otázka stalinistickej Severnej Kórey. Jej režim je ale uzatvorený a tajomný, takže nikto nevie, či si otázku svojho bytia či nebytia vôbec kladie, a ak áno, tak o čom konkrétnom vlastne uvažuje. Zistiť sa to zrejme pokúsil japonský premiér Džuničiro Koizumi. Jeho návšteva v červenými zástavami vyzdobenom Pchjongjangu bola historicky prvá, takže sa jej prikladala patričná váha. Nakoľko sa mu podarilo nadviazať priateľskejšie vzťahy so severokórejským „milovaným vodcom“ Kim Čong-ilom, to sa ešte len ukáže. Koizumi sa vyjadril k horúcej téme, ktorou je severokórejský zbrojný program: AUDIO: „Severokórejský jadrový program svet pozorne sleduje. Pán Kim Čong-il objasnil, že bude dodržiavať príslušné medzinárodné dohovory. Dôležité je, aby to robila Severná Kórea aj v praxi“. Isté je, že Spojené štáty sa v prípade Severnej Kórey opierajú o spojencov v oblasti: teda predovšetkým o Japonsko a Južnú Kóreu. Prezidenti oboch krajín to v podstate privítali – sú totiž presvedčení, že nebezpečnú ázijskú „čiernu dieru“ treba riešiť výlučne diplomatickými prostriedkami. Prezident Južnej Kórey Kim Te-džung zastáva už roky svoju „slnečnú politiku“ postupného zbližovania oboch krajín. Vo vláde má ministra, ktorého náplňou práce je zlepšovanie vzájomných vzťahov, smerom na sever neustále posiela tony ryže a robí bezpočet ústretových krokov. Najväčší úspech sa mu podarilo dosiahnuť pred dvoma rokmi, keď sa uskutočnil historický summit oboch krajín. Teraz chce hrať Kim Te-džung úlohu sprostredkovateľa medzi Amerikou a nebezpečným susedom na severe – a hovorí: AUDIO: „Na zlepšenie svojej ekonomiky aj bezpečnosti potrebuje Severná Kórea zlepšiť vzťahy so Spojenými štátmi, Japonskom a Južnou Kóreou“. Patrí sa dodať, že obyvatelia stalinistickej Severnej Kórey doslova hladujú a nikto nevie, koľko ľudí tam vlastne na hladomor zomiera. Dôležitú úlohu v diplomatických pokusoch o poľudštenie severokórejského režimu hrá aj Japonsko. To poskytuje takisto obrovskú pomoc. Jej nedávne pozastavenie znamenalo okamžite vážne zhoršenie situácie na severe polostrova. Medzi oboma krajinami sú však otvorené otázky: komunisti v Pchjongjangu žiadajú od Tokia odškodnenie za brutálne pokusy o kolonizáciu polostrova v rokoch 1910 až 1945. Japonsko chce zasa vyjasniť osud svojich jedenástich občanov, ktorých severokórejská tajná služba v 70. a 80. rokoch uniesla a použila ich ako učiteľov japončiny pre svojich špiónov. Tí potom v Južnej Kórei predstierali, že sú japonskí turisti. Znie to trocha ako komediálny scenár, osudy Japoncov boli však tragické. Uvedených otázok sa teda týkali rozhovory Džuničira Koizumiho a Kim Čong-ila. Dodajme, že časť japonskej tlače označila Koizumiho návštevu v Severnej Kórei za nečakané prekvapenie. Už pred dvoma týždňami ju však avizoval tajomník vlády Jasuo Fukuda: AUDIO: „Bolo rozhodnuté, že premiér navštívi Pchjongjang 17.septembra a stretne sa so severokórejským vodcom Kim Čong-ilom. Napriek tomu, že vojna sa skončila pred pol storočím, vzťahy medzi Japonskom a Severnou Kóreou stále nie sú normalizované. Vyriešenie otázok medzi oboma krajinami a normalizácia vzťahov sú povinnosťou tejto vlády“. Myšlienka sa zrejme zrodila ešte koncom minulého mesiaca, keď bol v Japonsku aj v južnej Kórei námestník amerického ministra zahraničných vecí John Bolton. Premiér Koizumi sa vtedy vyjadroval skôr váhavo, nakoniec na seba ale zobral ťažkú úlohu vyjednávača so severokórejským režimom. Záverom dodajme, že Pchjongjang predstavuje naďalej prinajmenšom regionálne nebezpečenstvo. Predajom rakiet iným režimom môže byť navyše nebezpečný aj v globálnom meradle. Najlepšou alternatívou by bol pokojný pád režimu po vzore iných komunistických štátov. To ale asi nie je realistické. Jedinou možnosťou teda zatiaľ zostáva vonkajší diplomatický tlak a pokusy o povzbudenie domácich reforiem – a samozrejme dodávky ryže pre hladujúce obyvateľstvo.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...