Hlas Ameriky	Dnes je nedeľa, 20. júl 2008       2. október 2002 Amnesty International: Porušovanie ľudských práv v Tadžikistane je alarmujúce Jaroslav Rozsíval Organizácia, zaoberajúca sa dodržiavaním ľudských práv vo svete, Amnesty International, vydala alarmujúcu správu o zneužívaní trestu smrti v Tadžikistane. Táto stredoázijská republika sa po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 akosi vytratila z povedomia obyvateľov strednej Európy, neskôr sa však pripomenula päť rokov trvajúcou občianskou vojnou medzi islamistami a ex-komunistami. Zdá sa však, že praktiky tamojšieho postkomunistického režimu prezidenta Rachmonova sa v ničom neodlišujú od postupov orgánov v susednom Uzbekistane, či Turkménsku. Amnesty International tvrdí, že trest smrti sa v Tadžikistane vykonáva nielen krutým, ale aj tajným spôsobom, čo je v príkrom rozpore s medzinárodne platnými právnymi normami. Už samotný fakt, že Tadžikistan sa dodnes nevzdal najvyššieho trestu - na rozdiel od Ruska, alebo Ukrajiny - vypovedá čo-to o vnútropolitických pomeroch v krajine, ktorá dodnes zápasí s hrozbou občianskej vojny, ako dedičstvom dlhoročnej politickej neslobody. Správa Amnesty International má veľavravný nadpis: „Tadžikistan – smrteľné tajomstvá – Trest smrti v zákone a praxi.“ Na jej príprave sa podieľala aj výskumná pracovníčka organizácie Marjorie Farquharsonová: AUDIO: „V roku 2001 sme sa dozvedeli o 74 rozsudkoch trestu smrti, z ktorých 5 bolo vykonaných. Vieme iba o dvoch milostiach a vo všetkých ďalších prípadoch sa zdá, že tí ľudia sú mŕtvi. V prvom polroku roku 2002 sme získali informácie o 29 popravách.“ Za posledné štyri roky sa iba sedem odsúdených dožilo milosti, 17 bolo popravených zastrelením, celkovo bolo v Tadžikistane od roku 1998 obvinených a odsúdených k trestu smrti 133 ľudí. Avšak - ako dodáva pani Farquharsonová - vzhľadom k všeobecne platnému utajovaniu takýchto informácií je reálny počet popráv v Tadžikistane asi oveľa vyšší. Alarmujúci je najmä rapídne rastúci počet popráv v krajine, ktorá od vyhlásenia nezávislosti v roku 1991 prežila viacero politických otrasov, má za sebou päť rokov občianskej vojny, a ktorej vnútorné politické rozpory sa odrazili aj na stave jej ekonomiky. Tadžikistan má dnes najnižší hrubý domáci produkt na obyvateľa zo všetkých post-soviestkych republík, jeho hlavným vývozným artiklom je bavlna, časť obyvateľov však žije aj z predaja, či transferu drog. Režim prezidenta Rachmonova sa preto zjavne snaží o udržanie verejného poriadku odstrašujúcimi metódami. Trest smrti sa môže v tejto krajine udeliť za 15 rozličných zločinov, vrátane obchodu s drogami. Avšak vyšetrovanie zločinov a súdne procesy ani zďaleka nespĺňajú medzinárodné normy: Hovorí opäť Marjorie Farquharsonová: AUDIO: "Ak vás zatknú, ste v rukách tých, čo vyšetrujú prípad. A môže to trvať aj 15 mesiacov, kým sa dostanete pred súd. Ďalší prípad je prístup k obhajcovi. V Tadžikistane platí, že keď vás zatkli, ste už akoby formálne obžalovaný. A vyšetrovanie môže trvať celé mesiace." Väzni sú pritom vystavení veľmi krutému zaobchádzaniu, vrátane mučenia za účelom vynúteného priznania. AUDIO: "Informácie, ktoré máme, sú dosť desivé. Týkajú sa krutého bitia, používania elektro-šokov – aplikovaných veľmi často pod nechtami, alebo na pohlavných orgánoch. A sú aj prípady znásilňovania mužov." Takto získané priznania sa v Tadžikistane bežne používajú na súdoch ako dôkazový materiál, tvrdí pracovníčka Amnesty International. Predseda tadžického Najvyššieho súdu Salimbay Fathulojev však takéto obvinenia odmieta: AUDIO: "Ak v priebehu procesu zistíme, že vyšetrovanie nebolo spravodlivé, ak nemá právnik prístup k väzňovi, alebo väzeň nebol formálne obvinený, Najvyšší súd prípad vráti na ďalšie vyšetrovanie." Fathulojev pritom cituje prípad Dilfuzy Numonovovej, ktorá bola odsúdená k trestu smrti za vraždu svojho milenca a ktorá tvrdila, že sa priznala iba preto, lebo ju pri vyšetrovaní bili. Numonovovej trest preto prekvalifikovali „iba“ na 15 rokov väzenia. Šéf tadžického Najvyššieho súdu okrem toho tvrdí, že mnohí policajní dôstojníci boli už v Tadžikistane potrestaní za mučenie väzňov. Amnesty International však konštatuje, že mučeniu, a to mučeniu psychickému sú vystavovaní aj príbuzní väzňov, ktorí jednoducho nevedia, čo sa s ich blízkymi deje – nemôžu ich navštíviť vo väzení a nedozvedia sa ani termín ich prípadnej popravy. Podľa riaditeľa Medzinárodného helsinského výboru vo Viedni Aarona Rhodesa sa v Tadžkistane, tak ako vo všetkých stredoázijských krajinách, nedodržiavajú všeobecne platné pravidlá spravodlivého súdneho procesu: AUDIO: “Obžalovaní nedisponujú primeranými právami v žiadnej z týchto krajín...“ Podľa Rhodesa je uplatňovanie mučenia - ako nástroja vyšetrovania - bežné, predovšetkým v Uzbekistane, kde dosahuje priam epidemický stav.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...