Hlas Ameriky	Dnes je streda, 23. júl 2008       12. február 2003 USA plánujú obnovu Iraku Daniel Raus Zatiaľ čo sa diskutuje o vojenskom zásahu voči Iraku, americká administratíva sa zaoberá viacerými verziami budúceho vývoja. Pád Saddáma Husajna sa považuje za nevyhnutný, ale nevylučuje sa jeho odchod do exilu (pravdepodobne v Alžírsku). Ak by ale došlo k vojenskému riešeniu, pripravuje sa aj budúca obnova Iraku. Otázkou je, ako dlho by trvala a samozrejme: koľko bude stáť. Keď raz padne režim prezidenta Husajna, bude v Iraku potrebná rozsiahla humanitárna pomoc, ako aj zásadná zmena politického systému a ekonomiky. S tým súvisia vážne otázky: kto takúto zmenu zabezpečí a kto ju zaplatí. Hlavné bremeno zostane na Spojených štátoch, už preto, že práve Washington presadzuje radikálne riešenie. Americký minister obrany Donald Rumsfeld minulý týždeň navštívil vlastných vojakov v Taliansku a ubezpečil ich, že administratíva v Bielom dome má jasnú predstavu o obnove Iraku: AUDIO: „Cítime povinnosť umožniť, aby po odchode režimu zostal štát, ktorý nemá zbrane hromadného ničenia. To bude časť našej zodpovednosti, štát, ktorý neohrozuje susedov raketami a nepoužíva chemické zbrane proti vlastným ľuďom, ako v minulosti. Že zostane ucelenou krajinou, ktorá sa nerozpadne, že sa vydá na cestu rešpektu voči etnickým menšinám a ich zastúpeniu“. Dôležité je, že rozpad Iraku si nikto neželá, azda iba tamojších Kurdov, snívajúcich o vzniku samostatného Kurdistanu. To je ale politicky nepriechodné. Podobne ako v Európe, aj na Blízkom východe by mala každá zmena hraníc ďalekosiahle dôsledky. Kľúčom k spokojnosti Kurdov na severe, šiítskych moslimov na juhu a ďalších menšín je štátna správa, v ktorej bude mať každý primerané zastúpenie. To si uvedomuje aj Donald Rumsfeld: AUDIO: „Bude si to vyžadovať ľudí ochotných pomôcť s verejnou správou a humanitárnou pomocou, to všetko plánujeme“. Otázkou ale zostáva, či bude civilná správa priamo vedená Američanmi, či bude mať mandát OSN alebo či sa rovno vytvoria domáce inštitúcie. V amerických médiách sa objavili úvahy o počiatočnej spoločnej správe amerického vojenského velenia a civilnej správy – všetko by malo trvať najmenej jeden a pol roka. Aj takýto odhad považujú mnohí experti za príliš optimistický a hovoria o dvoch až troch rokoch. Poukazujú na Bosnu, Kosovo či Afganistan, kde sa ukazuje, že odchod mierových síl je ťažší, ako ich príchod, pretože stabilita je na nich celkom závislá. Objavili sa tiež finančné odhady. Prvých desať rokov obnovy by malo stáť čosi medzi 100 milardami až dvoma biliónmi dolárov. To je astronomická čiastka aj v porovnaní s vojnou v Perzskom zálive, ktorá prišla na 61 miliárd. Washington ale dúfa, že určitú časť by pokryli peniaze z obnoveného ropného priemyslu, ktorý má v rukách štát. Hovorí iracký exilový vedec Falíh Abdul Džabbár, ktorý žije v Londýne: AUDIO: „Vláda má vlastné príjmy z ťažby ropy. Pokiaľ vieme, nie je závislá od daní. Namiesto toho, čo by ľudia platili vládu za jej služby, kupuje si vláda ich lojalitu. Je to opačné, ako na Západe“. Džabbár dodáva, že v Iraku prakticky neexistuje fungujúci súkromný sektor, takže obnova bude o to náročnejšia, a tým pádom aj dlhšia: AUDIO: „V Iraku nie je rozdiel medzi hospodárstvom a politikou. Je tam centrálna ekonomika s takpovediac skorumpovanou klientelou v súkromnom sektore. Finančne a po všetkých stránkach je závislá na vláde. Ak nemáte toto oddelenie, nemáte ani inštitucionálny základ pre liberálnu ekonomiku“. Bude teda postup voči Iraku pripomínať dlhodobú obnovu Nemecka či Japonska po 2.svetovej vojne? Bude modelom generál MacArthur, ktorý spravoval pevnou rukou zem vychádzajúceho slnka? Alebo pôjde o obdobu karibskej Grenady, kde po marxistickom prevrate americkí vojaci bleskovo zasiahli, ale hneď odtiaľ aj odišli? Je možné, že to bude čosi medzi týmito dvoma prípadmi. Odpoveď ale zatiaľ nie je jasná. Podľa Teda Galena Carpentera z washingtonského Cato Institute prebieha diskusia priamo v Bielom dome: AUDIO: „Myslím si, že existuje zápas medzi myšlienkou MacArthurovskej správy Iraku, ktorá by trvala dlhé mesiace, ak nie dva alebo tri roky, a časťou administratívy, ktorá chce rýchlo ukončiť vojenskú prítomnosť, aby nepopudila islamský svet“. Je ale možné, že sa stane to, čo sa stalo v Bosne či Kosove, a síce, že potrebné reformy budú prebiehať pomalšie a bolestivejšie, ako sa pri plánovaní predpokladalo. Nová realita potom prinúti okupačné sily zostať podstatne dlhšie. To všetko sa ale samozrejme ukáže až v reálnej situácii.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...