|
|
| |
|
Dnes je sobota, 17. máj 2008 |

|
|

|
28. marec 2003
|
Budúci členovia EU a podpora USA vo vojne v Iraku
|
Anna Rausová
|
Najmenej sedem bývalých komunistických krajín sa podieľa pomocou na spojeneckej akcii proti Iraku. Americkí experti hovoria, že ide o významný krok, ale treba tiež dodať, že odhodlanie niektorých nových spojencov Washingtonu z východnej Európy nie je až také pevné.
V januári vyjadrili Poľsko, Maďarsko a Česká republika podporu Spojeným štátom v ich postoji voči Iraku. Po týždni bojov v Perzskom zálive je otázkou, ako svoje slová premenili aj v činy. Česká republika a Slovensko prispeli protichemickou jednotkou, podpornej úlohy sa ujímajú aj Rumunsko, Maďarsko a Bulharsko, dokonca aj Ukrajina. Poľsko ako jediné schválilo vyslanie 200 vojakov a špeciálnych jednotiek, priamo bojujúcich po boku Američanov a Britov. Vzhľadom na vyše 100 000 amerických a vyše 40 000 britských v zálive má táto podpora skôr politický podtext. Hovorí Richard Betts z Inštitútu pre vojnové a mierové štúdie z Kolumbijskej univerzity v New Yorku:
AUDIO:„Politický význam spočíva v posilnení vzťahu so Spojenými štátmi, čo si tieto malé krajiny, patriace kedysi k sovietskemu impériu, cenia viac než iné štáty. Myslím si, že ich podpora má skôr symbolický význam, pre Bushovu administratívu je dôležité ukázať, že má podporu aj od iných vlád a pre tieto je zasa dôležitý osobitný vzťah so Spojenými štátmi“.
Vlády v postkomunistických krajinách, ktoré sú novým a ako sa ukazuje krehkým spojencom Washingtonu uprostred transatlantického konfliktu však zápasia s tým, ako si udržať doma politické postavenie a zároveň preukazovať lojálnosť voči Bielemu domu. Tak napríklad poľský minister obrany Jerzy Szmajdzinski kritizoval amerického prezidenta Busha za to, že verejne spomenul účasť poľských vojakov v Iraku. Varšava totiž nechce, aby sa o tom verejne hovorilo. Prieskumy verejnej mienky nemilosrdne svedčia o tom, že väčšina Poliakov zásah v Iraku neschvaľuje. Zatiaľ však poľská reprezentácia obhajuje svoju podporu vojny proti Saddámovi Husajnovi. Tento týždeň poľský veľvyslanec v OSN Janusz Stanczyk v New Yorku povedal, že použitie sily bolo jedinou možnosťou:
AUDIO:„Ak by nedošlo k akcii s cieľom účinne odzbrojiť Husajnov režim, bolo by to politickou a vojenskou chybou. Rovnalo by sa to tolerovaniu porušovania zákona a neustáleho nerešpektovania jeho záväzkov voči OSN“.
Popri domácej krehkej situácii zobrali na seba východoeurópski spojenci Washingtonu aj politické riziko vzhľadom na silne rozdielne názory na Irak medzi Spojenými štátmi a kľúčovými európskymi krajinami – Francúzskom a Nemeckom. Súčasný príklon postkomunistických krajín k americkým brehom by však nemal mať na os Európska únia-východná Európa negatívnejší dopad. Hovorí Robert Kennedy z univerzity v americkom štáte Georgia:
AUDIO: „Myslím si, že hnev sa už pominul a že nezostane ani v pamäti členov únie, osobitne vo Francúzsku a v Nemecku. Domnievam sa, že sa budú zaoberať inými otázkami pri prijímaní nových členov, Českej republiky, Bulharska a ďalších.“
Čo sú dôvody, že krajiny strednej a východnej Európy sa rozhodli pridať sa na stranu súčasnej americkej administratívy? Príčinou nemusí byť ani tak sentiment z obdobia Studenej vojny, ale jednoducho praktické uvažovanie, hovorí profesor Betts z Kolumbijskej univerzity:
AUDIO: „Povedal by som, že spory prehrmia. Nejde však iba o nezhody medzi Európou a Spojenými štátmi, ale aj v samotnej Európe. Niektoré malé európske krajiny vidia výhodu skôr v spojení so Spojenými štátmi ako s dominujúcimi členmi Európskej únie“.
Slovinsko reagovalo podobne citlivo ako Poľsko, keď slovinský premiér Anton Rop zdôraznil, že Spojené štáty robia chybu keď menujú Slovinsko medzi členmi koalície. Správy o tom vyvolali dokonca v Slovinsku protesty. Ľubľana vyzvala Washington, aby svoj výrok vysvetlil.
Čo sa týka Bulharska, Sofia potvrdila vyslanie špeciálnej protichemickej jednotky, ale ako povedala bulharská veľvyslankyňa Elena Poptodorova v Spojených štátoch, dôjde k tomu až v neskoršej fáze:
AUDIO: „Ako viete, naša jednotka plánuje účasť počas druhej fázy vojenskej operácie v Iraku. To znamená, že sa zúčastní na dekontaminačných prácach, jadrovej, chemickej a biologickej obrane. Náš čas ešte neprišiel“.
Zdá sa teda, že budúci členovia NATO a Európskej únie čelia v otázke Iraku neľahkej úlohe: snažia sa vyhovieť domácim politickým tlakom, Bruselu a Washingtonu.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|