Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       2. apríl 2003 „Vietnamský syndróm“ v Iraku? Skôr nie Ivan Štulajter Čelní predstavitelia spojencov priznávajú, že iracká vojna môže byť dlhšia, ako sa pôvodne predpokladalo. Dlhšia vojna však znamená viac obetí na oboch stranách, viac vojnových hrôz. Zatiaľ verejnosť v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii väčšinovo stojí za svojimi vládami a bojujúcimi vojakmi. Otázkou je, či tomu tak bude aj naďalej. Vo vojne vo Vietname, ktorá sa skončila v prvej polovici 70. rokov minulého storočia, bolo zabitých zhruba 58 tisíc amerických vojakov. Politický cieľ, ktorý súvisel s doktrínou zadržovania komunizmu, však Washington nedosiahol. Komunistický teror sa po uzavretí prímeria rozšíril aj do južného Vietnamu. Príčin, prečo Amerika nedokázala zdolať vojensky i početne slabšieho nepriateľa je viac: Od podcenenia vietnamského nacionalizmu až po chyby vo vojenskej stratégii. Významnú rolu však v tomto takmer desaťročnom konflikte zohrala verejná mienka v Spojených štátoch. Aj odpovedí na otázku, prečo sa mnohí Američania postavili proti svojim vládam, je viac. Napríklad: neboli presvedčení o správnosti cieľov, konflikt sa neúmerne preťahoval a mŕtvych pribúdalo, atmosféra tej doby bola v znamení hippies a ľavicovo-pacifistických myšlienok. Odpor proti vojne vo Vietname bol však v ostrom kontraste s tým, ako Američania vnímali svoju rolu v Druhej svetovej vojne. Ak najprv s priamou účasťou v nej váhali, po útoku na Pearl Harbour bolo všetko úplne inak. Američania bojovali proti fašizmu tak v Európe, ako aj proti Japoncom v Tichom oceáne. Vietnam sa však pre Ameriku stal bolestivou skúsenosťou a tento syndróm nie je zabudnutý celkom ani dnes. Otázkou je, či ho iracká vojna môže opäť prebrať k životu. Inými slovami, či môže vyvolať masívny odpor Američanov a Britov s ich koloniálnymi skúsenosťami proti svojim vládam. Robert Hutchinson z vojenského časopisu Jane´s Defence Weekly si myslí, že nie. Audio: „Verejná mienka v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii je v danom štádiu vcelku realistická v očakávaní obetí. Iste, vždy existujú obavy v amerických vojenských kruhoch, založené na historických skúsenostiach, že podpora vojny býva nahlodaná narastajúcimi obeťami. Súčasné prieskumy verejnej mienky v Spojených štátoch však ukazujú, že Američania predpokladajú, že obetí v irackej vojne bude viac a sú pripravení pokračovať v nej.“ Rovnaký názor zdieľa aj Philip Mitchell z londýnskeho Medzinárodného inštitútu strategických štúdií. Audio: „Vzhľadom k roli Veľkej Británie v rôznych konfliktoch sa domnievam, že britská verejnosť si uvedomuje, že vojenské operácie zahŕňajú aj obete.“ Tu však poznamenajme, že v prvej vojne v Perzskom zálive v 90. rokoch minulého storočia bolo zabitých 150 amerických vojakov; počas bojov proti Talibanu v Afganistane v roku 2001 len 17 vojakov a operácie v Kosove pred pár rokmi sa zaobišli bez strát na strane Američanov. V irackej vojne prišlo doteraz o život menej než 100 vojakov, z toho časť z nich bola zabitá omylom v dôsledku chyby spojencov. Iracká invázia je však pod drobnohľadom zhruba 800 novinárov, ktorí pôsobia priamo v teréne a vďaka ich spravodajstvu svet vidí smrť takpovediac v priamom prenose. Už len to samo o sebe pôsobí na city. To po prvé. Po druhé, ukazuje sa, že operácia „šok a hrôza“ nesplnila očakávanie. K povstaniu Iračanov zatiaľ nedošlo a nevyzerá to ani na rýchlu kapituláciu. Z toho vyplývajú dve veci. Vojna bude dlhšia, ako niektorí plánovači predpokladali a počet obetí na oboch stranách sa bude zvyšovať, vrátane civilistov. Za týchto okolností kľúčovú rolu bude zohrávať presvedčenie americkej a britskej verejnosti, že vojna je nevyhnutná a sledujú sa ňou legitímne ciele. Opäť hovorí analytik Robert Hutchinson: Audio: „Prieskumy demonštrovali, že Američania podporujú vojnu proti terorizmu. Či je konflikt v Iraku súčasťou tejto vojny, je na diskusiu.“ Jasným dôkazom toho, že invázia do Iraku spĺňa kritéria vojny proti terorizmu by bola napríklad „potvrdenka“, že diktatúra vlastní zbrane hromadného ničenia. Spojenecké vojská však doteraz na ne nenarazili a ani Husajn ich proti nim zatiaľ nepoužil. Ak ale takéto zbrane v Iraku skutočne existujú, príde na ne rad najskôr až vtedy, keď režim bude zahnaný do kúta. Teraz Husajn nemá dôvod dávať spojencom do rúk dôkazy, legitimizujúce ich vojenské ťaženie. Ak sa teda vrátime k počiatočnej otázke, či iracká vojna môže prebrať k životu onen „vietnamský syndróm“, odpoveď môže vyzerať nasledovne: Ak verejnosť v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii stratí vieru v spravodlivú vojnu, a to aj pod ťarchou predlžujúceho sa konfliktu a vysokého počtu obetí, ktoré sa začnú rátať v tisíckach, potom možno počítať s tým, že protivojnový odpor v týchto krajinách prudko vzrastie. Je však niekoľko dobrých dôvodov pochybovať, že k tomu dôjde. Iracké bojisko nie je pokryté hustým pralesom, neexistujú spojenci, ktorí by diktatúru výdatne zásobovali zbraňami a muníciou, ako tomu bolo vo Vietname; a napokon tamojšiu spoločnosť slepo nezjednocuje ani náboženstvo ani nacionalizmus a ani iná ideológia. Inak povedané, všetky tromfy sú v rukách spojencov. To však vôbec neznamená, že porážka režimu bude ľahká. Napokon ťažké skúšky spojencov či medzinárodné spoločenstvo čakajú v podobe povojnového usporiadania Iraku. Vyvážať západnú demokraciu do týchto končín je totiž iná vec, ako vyvážať tam potraviny za ropu. Povojnové usporiadanie Iraku obsahuje, žiaľ, nebezpečne veľa neznámych. Viac ako vhodnosť použitej vojenskej stratégie, ktorej kritika sa ozýva zvnútra Pentagonu. Aj s týmito problémami sa verejnosť na Západe a zvlášť v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii časom bude musieť vyrovnať. Vytvorenie a nákladné udržovanie západných protektorátov, aké sú v Afganistane či Bosne, predsa nie je to pravé „orechové“.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...