|
|
| |
|
Dnes je streda, 9. júl 2008 |

|
|

|
7. máj 2003
|
Po Iraku sa pomery v Európe zmenia
|
Daniel Raus
|
V poslednom čase sa veľa diskutuje o dôsledkoch, ktoré bude mať vojna v Iraku na euroatlantické vzťahy. Negatívne postoje Francúzska, Nemecka a Ruska voči vojne, a najmä správy, podľa ktorých Francúzsko dokonca spolupracovalo s režimom Saddáma Husajna, nemôžu zostať bez odpovede.
Vojna v Iraku sa skončila, ale udalosti a postoje, ktoré jej predchádzali a ktoré ju sprevádzali, nie sú zabudnuté. Týka sa to najmä Európy. Washington dáva najavo, že si cení spojenectva Britov a Poliakov. A na druhej strane, že má vážne výhrady k postojom Francúzska, Nemecka a čiastočne aj Ruska.
Poľsko bude mať v Iraku, popri Američanoch a Britoch, vlastný sektor. Osobne sa príde do Varšavy poďakovať prezident Bush a šéf State Departmentu Colin Powell úlohu Poliakov vyzdvihuje:
AUDIO: „Poliaci boli a sú dobrými priateľmi Spojených štátov a čo je ešte dôležitejšie, dobrými priateľmi Iračanov, ochotnými pridať sa ku koalícii, ktorá oslobodila Irak“.
Horšie to bude s Francúzskom a Nemeckom. Tie sa dostali do ťažkej situácie a hovorca amerického ministerstva zahraničných vecí Richard Boucher naznačuje, že Washington nechce nad minulosťou iba mávnuť rukou:
AUDIO: „Myslím si, že každá krajina musí niesť dôsledky svojho správania sa, čo mohla a nemohla urobiť“.
Je pritom rozdiel aj medzi Nemeckom a Francúzskom. Poľsko vyzvalo Nemcov, aby sa spolu s Dánskom pridali ku stabilizačným silám v jeho sektore, keďže už teraz tieto tri krajiny spolupracujú v rámci NATO. Berlín sa tvári kyslo, ale nič iné mu zrejme nezostane.
Horším prípadom je Francúzsko, najmä po tom, čo americké noviny Washington Times uverejnili článok s tvrdením, že Francúzi pomohli šéfom irackého režimu utiecť do Európy. V Sýrii im dali totiž víza, čo Francúzsko popiera.
Článok sa odvoláva na nemenované zdroje amerických spravodajských služieb, podľa britského pozorovateľa Nilea Gardinera z americkej Heritage Foundation sú však obvinenia vážne:
AUDIO: „Máme všetky dôvody veriť, že článok sa zakladá na tvrdých dôkazoch a ukazuje iba vrchol ľadovca, čo sa týka spolupráce Francúzska s Irakom“.
Nile Gardiner dodáva, že to bude mať nepochybne vplyv na budúcu politiku Washingtonu:
AUDIO: „Podľa tejto správy Francúzi pomáhali irackému režimu a pomáhali utiecť irackým vojnovým zločincom, a to je veľmi, veľmi vážna vec, ktorou sa musíme zaoberať“.
Výnimočné postavenie Poľska má však aj svoju odvrátenú stranu, najmä teraz pred rozšírením Európskej únie. Varšava sa totiž nechce dostať medzi dva mlynské kamene a vyvolať nedobré pocity – najmä na berlínskej adrese.
Šéf nemeckej diplomacie Joschka Fischer sa pritom nechal počuť, že stabilizačné jednotky v Iraku majú byť pascou, ktorá rozdelí Európu na priaznivcov a kritikov Ameriky. Nemecká tlač označuje Poľsko za trójskeho koňa, ktorým chce vraj Washington rozdeliť Európu, aby nad ňou mohol panovať.
Bývalý námestník poľských ministrov obrany a zahraničných vecí Radek Sikorski, ktorý je teraz dôležitou postavou poľskej lobby vo Washingtone, to odmieta:
AUDIO: „Nechceme sa rozhodovať medzi Európou a Amerikou. Európa je pre nás dôležitá ekonomicky a my sme na ceste k členstvu v komunite, ktorá má hospodársky aj politický základ. Ale, čo sa týka bezpečnosti, Amerika je svetovým vodcom, bola napadnutá, my sme jej spojenci, takže nemáme problém s americkým vedením“.
V Európe nepochybne vzniká nová situácia. Vojna v Iraku sa stala v skutočnosti iba katalyzátorom procesov, ktoré v nej tak či tak prebiehajú. Zápasia medzi sebou totiž dve vízie budúcej integrácie: francúzsko–nemecká predstava centralizovaného superštátu a britská predstava federalizovanej Európy. Nuž, a Irak jasne ukázal, že do tesných šiat francúzskych a nemeckých krajčírov sa starý kontinent jednoducho nezmestí.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|