Hlas Ameriky	Dnes je štvrtok, 24. júl 2008       6. jún 2003 Tradícia sovietskych komunálnych bytov v Petrohrade stále živá Anna Rausová Petrohrad je jedno z najkrajších a najnoblesnejších miest v Ruskej federácii. Elegantné domy z cárskych čias sú nesporne klenotmi európskej architektúry. Za zrenovovanými prednými fasádami starých palácov však žijú ľudia v podmienkach, ktoré sú v mnohých popredných európskych metropolách nemysliteľné v takýchto typoch domov. Korešpondentovi Slobodnej Európy Jeremymu Branstenovi sa podarilo nazrieť za fasády a navštíviť jeden byt v dome s tzv. komunálnymi bytmi. Jeho informácie a pozorovania spracovala Anna Rausová. Vari každý, kto trochu pozná sovietsku literatúru vie, čo je to tzv. komunálny byt. V ruskom jazyku sa zvykne nazývať familiárnou zdrobnelinou – „komunalka“. Zo života v takomto type bytu čerpali inšpiráciu takí velikáni ruskej literatúry ako Michail Bulgakov či Jozef Brodsky. Poznáme ho i z mnohých filmov sovietskej éry. Pojem komunálny byt siaha do roku 1917, zrodila ho boľševická revolúcia. Ľudovo povedané, komunisti vtedy zabili jednou ranou dve muchy: podarilo sa im vyriešiť nedostatok bytov a zároveň zničiť pre nich „nebezpečnú“ buržoáziu. Byty vo veľkých domoch v Petrohrade a ďalších väčších mestách sovietsky štát znárodnil a nasťahoval do nich proletariát. Každá rodina, nezávisle od počtu, dostala v byte jednu miestnosť. Takže napríklad do pôvodne šesťizbového bytu, v ktorom dovtedy bývala jedna buržoázna rodina, nasťahovali sovietske úrady ďalších päť rodín. Príslušenstvo - kúpeľňu a WC - mali všetci spoločné. Toto riešenie malo byť podľa boľševikov iba dočasné. V mnohých sovietskych mestách, osobitne tých, ktoré boli postavené na zelenej lúke, sa bytový problém čiastočne aj podarilo vyriešiť – komunálne byty v nich časom zanikli. Nie však v Petrohrade, kam sa navyše po vojne začali húfne sťahovať ľudia z vidieka za prácou. Komunistický štát nemal peniaze ani na výstavbu nových bytov ani na infraštruktúru. Z týchto dôvodov je v meste na Neve dodnes veľa komunálnych bytov. Koľko ľudí v nich býva, sa presne nevie. Odhaduje sa, že asi 15 až 20 percent populácie Petrohradu označuje takéto bývanie domovom. V „komunalke“ býva aj Jurij Vdovin, miestny aktivista ľudských práv, ktorý korešpondenta Slobodnej Európy Jeremyho Branstena pozval, aby videl jeho bývanie na vlastné oči. Dom, ktorý bol postavený v 60. rokoch 19. storočia pod vedením bývalého tureckého dôstojníka – cárovho poradcu – je situovaný takmer v centre mesta. V minulosti v ňom bývali osobnosti, ktoré sa neskôr preslávili, ako napríklad Jozef Brodský. Vdovin sa do domu nasťahoval aj s manželkou v roku 1973, je nadšený okolím, nie však samotným stavom bývania: AUDIO: „Horšie bývať sa dá už len vo väzení, v internáte alebo v kasárňach. Ale tam bývajú ľudia dočasne. My sme tu stále“. Spolu s manželkou obývajú jednu miestnosť o rozlohe asi 30 metrov štvorcových. Vzhľadom na veľkosť izby Vdovin za komunizmu nemal šancu dostať sa do poradovníka na samostatný byt. Napriek tomu, že mali iba jednu izbu a príslušenstvo zdieľali s ďalšími nájomníkmi, patrili na základe systému počtu štvorcových metrov na jednu osobu paradoxne do „privilegovanej kategórie“. Po narodení syna zomrel jeden z nájomníkov v susednej izbe a tak sa podarilo Vdovinovi získať druhú obytnú miestnosť. História sa však paradoxne opakuje a dnes v tejto druhej miestnosti žije opäť samostatná rodina – pre zmenu Vdovinovho syna. V porovnaní so sovietskymi časmi je však čoraz ťažšie spolužitie so susedmi. Ľudia nemajú pocit spolupatričnosti, čo spolu s odchodom strachu, charakteristickým pre komunizmus, vyústilo do všeobecnej ľahostajnosti k spoločne zdieľanému prostrediu. A tak iba málokto v byte je ochotný kúpiť či prispieť čo i len na žiarovku v spoločnej chodbe. Štátna správa, ktorá sa o byt má starať, pošle občas údržbárov, tí sú však obyčajne opití, takže o drobné opravy sa vlastne nikto nestará. Štát vynaložil milióny rubľov na renováciu budov pri príležitosti nedávnych osláv 300 rokov od založenia Petrohradu. Ako však hovorí Vdovin, opravili sa iba fasády. Zatiaľčo sovietske úrady celé desaťročia aspoň sľubovali, že vyriešia problém komunálnych bytov, súčasná vláda problém celkom ignoruje: AUDIO: „V každej inej krajine na svete by to označili za bytovú katastrofu. Za sovietskych čias sa hanbili hovoriť o skutočnej situácii, iba pripustili, že bytový problém existuje. Dnes nehovorí nikto nič. Náklady na oslavy výročia Petrohradu sa vyšplhali na 60 miliárd rubľov. Bolo by zaujímavé vedieť, kam všetky tie peniaze išli“. Cena bytu v tejto časti Petrohradu sa pohybuje okolo 1500 dolárov za meter štvorcový. Je takmer nemožné, aby si Jurij Vdovin a jemu podobní takýto byt kúpili. Nezostáva mu teda nič iné, len žiť v komunálnom byte. Korešpondent Slobodnej Európy Jeremy Bransten sa v Petrohrade pokúsil kontaktovať sa s miestnymi, ale i federálnymi úradmi aby zistil, či, ako a kedy plánujú riešiť problém komunálnych bytov. Na odpoveď nemal nikto z úradníkov čas...		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...