Hlas Ameriky	Dnes je streda, 9. júl 2008       11. jún 2003 Zmena vlád v Afrike sa stále nezaobíde bez krvi Ivan Štulajter Keď sa diskutuje o politických pomeroch v Afrike, nemožno sa vyhnúť prekérnej otázke, do akej miery si Afričania za svoje problémy môžu sami a do akej miery za ne nesú zodpovednosť bývalí európski kolonisti. Hoci je to nekonečná a často veľmi emocionálna diskusia, aspoň jedno zdá sa byť isté. Politické hranice najmä subsaharských afrických štátov, ako dôsledok kolonializmu, sa nekryjú s hranicami teritórií afrických kmeňov. Rozdiel medzi politickou a etnickou hranicou, ako sa to ukázalo napríklad na Balkáne, ale i v slovensko-maďarských vzťahoch, je problémom aj v Európe. Inak to nie je ani v Afrike. Etnické nepokoje a politické prevraty a pokusy nikoho neprekvapujú. Len nedávno sa hovorilo o masakroch na Pobreží Slonoviny, teraz sa francúzske a ďalšie medzinárodné jednotky pod hlavičkou OSN a Európskej únie ponáhľajú zastaviť násilie do Konga a Libérie. Vo východokonžskom meste Bunia si skrížili zbrane členovia dvoch znepriatelených kmeňov Hema a Lendu. V libérijskej metropole Monrovii sa usilujú povstalci so zbraňou v ruke „detronizovať“ diktátora Charlesa Taylora. V oboch prípadoch je miestne obyvateľstvo vystavené obrovskému utrpeniu. Ale politické „dusno“ je aj v Mauretánii. Pondelok vládne sily obnovili kontrolu nad hlavným mestom po 24-hodinovej vzbure, ktorú vyvolal tvrdý zásah proti islamským aktivistom. Podľa experta na africký kontinent Christophera Claphamea z Cambridgskej univerzity spomínané udalosti však nenaznačujú, že sa Afrika prepadá do priepasti. Audio: „V porovnaní s obdobím do konca studenej vojny je v Afrike niekoľko oblastí, v ktorých sa konajú slobodné voľby, a ktoré majú lepšie vyhliadky politickej stability, než tomu bolo predtým. Ale rovnako sú tam štáty – ako napríklad Libéria, Sierra Leone, Guinea a Pobrežie Slonoviny na západe Afriky alebo v jej strednej časti štáty ako Kongo, Rwanda a Burundi, kde situácia zostáva stále veľmi ťažká. Afrika je takmer jedinou časťou sveta, kde vidíme vojenské štátne prevraty takého druhu, akého sme dnes svedkami v Mauretánii, alebo kde sa odohráva občianska vojna ako v Kongu a Libérii.“ Podľa Claphama vytvorenie demokratických štruktúr pomohlo znížiť konflikty v niektorých častiach Afriky. Naopak nedostatok demokracie spôsobuje politické konflikty, napríklad v Zimbabwe. Budovanie demokracie je však nesmierne ťažké v štátoch s chátrajúcou ekonomikou. Africké konflikty však majú rôzne historické korene. Juhoafrický expert Richard Cornwell v tejto súvislosti hovorí, že napríklad pokus o štátny prevrat v Mauretánii má priamu súvislosť s americkým ťažením v Iraku. Audio: „Máme tu situáciu, kde vláda prevažne arabskej krajiny, ktorá bola vždy relatívne prozápadná a uznávala Izrael, odmietla odsúdiť americkú inváziu do Iraku. To pobúrilo moslimov v armáde. Potom došlo k zatknutiu niekoľkých islamských aktivistov, a to podnietilo pokus o prevrat.“ Iný z juhoafrických expertov Patrick Rankhumase tvrdí, že väčšina afrických konfliktov sa začala vtedy, keď sa politika začala využívať ako „vstupenka“ k ekonomickým zdrojom. Audio: „Od roku 1960 je Afrika poznačená politickým bojom rôznych frakcií o moc. Ako inde vo svete konkurenčný zápas o kontrolu ekonomických zdrojov bol príčinou väčšiny konfliktov, hoci sa vyskytli situácie, keď otázky náboženstva a etnickej príslušnosti zohrali v nich podstatnú rolu.“ Podľa už citovaného experta Cornwella však za mnohými krvavými etnickými a náboženskými vojnami sú práve ekonomické problémy afrických krajín, ktoré si nevedia nájsť vlastnú cestu na svetové trhy a prispôsobiť sa „globálnemu poriadku“. Ten však vytvárajú silné ekonomické štáty. Ako príklad Cornwell uvádza masívne dotácie Ameriky a Európy do poľnohospodárstva, na ktoré africké štáty nemajú. Takáto západná ochranárska politika znižuje potom ich príjmy z vývozu agroproduktov. Svoju rolu podľa neho zohráva aj to, že po skončení studenej vojny Afrika už nemá taký geopolitický význam, ako v časoch, keď bola kolbišťom Východu a Západu. To akoby ju odsúvalo na okraj záujmu. Takáto politika je však krátkozraká, pretože africké kataklizmy, podcenené Západom a ponechané na živelný vývoj, môžu narásť do takých rozmerov, ktoré ohrozia aj samotnú západnú civilizáciu. Zjednodušene: frustrovaní Afričania sú preň rovnako nebezpeční ako napríklad frustrovaní Arabi. Z takéhoto uhla pohľadu by sa, obrazne povedané, mal Západ pozerať na Afriku ako na Balkán.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...