|
|
| |
|
Dnes je nedeľa, 18. máj 2008 |

|
|

|
8. august 2003
|
Diktátori si žijú v pohodlnom exile
|
Miroslav Neoveský
|
Rad najukrutnejších diktátorov si žije v pohodlnom exile. Platilo to aj o aj o vychýrenom „mäsiarovi z Ugandy“ Idi Aminovi, ktorý vraj leží na smrteľnom lôžku v exile v Saudskej Arábii. Príspevok s použitím materiálov spravodajcu Slobodnej Európy Jeremy Branstena pripravil Miroslav Neoveský.
Keď v sedemdesiatych rokoch vládol v Ugande, nemal Idi Amin seberovného. Dokonca aj na kontinente známom pre svojich brutálnych diktátorov, bol Idi Amin, samozvaný „pán všetkého tvorstva na Zemi a rýb v oceánoch“ najobávanejším vodcom v Afrike. Nevypočítateľný, paranoidný a keď sa rozzúril, tak zabíjal Idi Amin vlastných ľudí, nie po stovkách, ale hneď po tisíckach. Až do zvrhnutia v roku 1979. Bol známy aj svojim zvráteným zmyslom pre humor. Taliansky novinár pre svoju nedávno publikovanú knihu „Hovoriť o čertovi – stretnutie so siedmimi diktátormi“, interviewoval niektorých z najkrvavejších diktátorov sveta. K Aminovmu „zmyslu“ pre humor v rozhovore pre Slobodnú Európu Riccardo Orizio povedal:
AUDIO
„Ako si dobre pamätáme, tak Idi Amin bol bláznivý africký vodca. Keď sa ho raz spýtali, či je kanibalom, tak odpovedal: „Nie, nemám rád ľudské mäso. Ochutnal som ho raz, či dva razy, ale je pre mňa príliš slané!“
Keď ho v roku 1979 napokon zvrhli, tak utiekol najprv do Líbye a napokon sa usadil v Saudskej Arábii, kde mu vláda ponúkla útočisko a ako moslimovi mu tiež ponúkla dom so služobníctvom a slušnú penziu.
Riccardo Orizio navštívil bývalého „ugandského prezidenta na doživotie“ v jeho exile ešte pred jeho ochorením. Našiel muža, ktorý ničoho neľutoval a iba žialil „za starými, dobrými časmi.“ Keď sa Amina taliansky novinár spýtal, či pociťuje aspoň trocha ľútosti, tak bývalý diktátor odpovedal, že „nie, iba trocha nostalgie“. A na otázku, ako by si želal, aby ľudia na neho spomínali, odpovedal tiež pre neho typickým spôsobom: „Ako na veľkého športovca“. Skôr ako sa stal masovým vrahom, bol Idi Amin nádejným a talentovaným boxerom. Vášeň pre tento šport ho držala aj keď už bol samozvaným prezidentom.
Riccardo Orizio však nehovoril iba s Aminom, ale aj s ďalšími. Napríklad s bývalým haitským „Baby Doc“ Duvalierom, žijúcim vo Francúzsku; s nenávideným etiópskym plukovníkom Mengistu Haile Mariamom, na dôchodku v Zimbabwe; či s poľským generálom Wojciechom Jaruzelskim, ktorý je na penzii vo vlastnej krajine. Všetci do jedného nepociťovali ľútosť, ale cítili sa byť svetom podvedení a zradení. Spoločný je im aj svetonázor, v podstate sú modernými Machiavellmi. Ricardo Orizio ďalej hovorí:
AUDIO
„Všetci veria, že účel svätí prostriedky a všetci sú presvedčení, že všetky utrpenia, obete a preliatu krv, ako dôsledok ich konania, treba akceptovať, lebo alternatíva by bola ešte horšia, alebo že to bolo menšie zlo, alebo že ich k tomu v istom zmysle donútili historické okolnosti.“
Spoločné majú aj to, že vo svojich spomienkach sa sústreďujú radšej na tie príjemnejšie stránky ich minulosti. Tie horšie a zlé si vôbec nepripúšťajú. Otázkou však je, či by im mal svet dovoliť, aby zabudli. Obžaloby a procesy s vodcami a vojenskými veliteľmi bývalej Juhoslávie pred haagskym tribunálom a vytvorenie Medzinárodného trestného súdu oprávňujú k istej nádeji, že medzinárodná spravodlivosť dostihne aj niekdajších najhorších tyranov sveta. Cesta k tomu je však hrboľatá a plná zákrut a prekážok. Nielen pre postoj Spojených štátov k Medzinárodnému trestnému súdu, ale aj pre fakt, že mnohé z krajín, ktoré doma hlásajú demokratické hodnoty, vrátane Spojených štátov, Francúzska, či Veľkej Británie nielenže tolerovali, ale aktívne podporovali niektorých z najkrvavejších diktátorov. Nepríjemný fakt, ktorý by medzinárodné procesy mohol spolitizovať.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|