Hlas Ameriky	Dnes je streda, 9. júl 2008       23. august 2001 Odškodnenie obetí holocaustu na Slovensku: neskoro, ale predsa Eva Rajecká Oznámením, že aj na Slovensku začne pracovať komisia, ktorá má zmapovať výšku zhabaného židovského majetku v období Slovenského štátu a druhej svetovej vojny a navrhnúť spôsob odškodnenia postihnutých, sa aj Slovensko zaradilo k medzinárodným trendom v tomto smere. Po skončení druhej svetovej vojny panoval oprávnený názor, že je to predovšetkým Nemecko, ktoré má odškodniť obete druhej svetovej vojny, keďže to bol nacistický režim v Nemecku, ktorý bol hlavným organizátorom a vykonávateľom holocaustu. Nemecké reparácie prispeli značnou mierou k založeniu úspešného hospodárskeho systému po vzniku židovského štátu v Izraeli a prispeli k určitej stabilizácii ťažko postihnutých obetí a ich rodín, ktorým sa podarilo prežiť holocaust. Individuálne finančné odškodňovacie akcie sa ale týkali takmer výlučne preživších obetí, ktoré žili na západe. Tá časť Európy, ktorá bola za železnou oponou, sa podobnej pomoci nikdy nedočkala, predovšetkým z politických dôvodov. Predpokladalo sa, že podobá individuálne cielená pomoc by sa bola sotva dostala tým, ktorým patrila. Po páde komunizmu sa paradoxne situácia zmenila nielen v postkomunistických štátoch, ale aj v tej časti slobodného sveta, ktorý patril k niekdajšiemu "západu". Zrazu sa začalo upozorňovať na pred vojnou uzavreté poistky, kontá, nehnuteľnosti a iný majetok obetí druhej svetovej vojny, ktorý nebol vždy nutne nasmerovaný z okupovanej Európy do Nemecka. Inými slovami, boli to predovšetkým americkí právnici, pracujúci na základe vládou Spojených štátov iniciovaných analýz o skonfiškovanom majetoku obetí, alebo o tzv. spiacom majetku, ku ktorému sa nikto nehlásil. Roztočilo sa obrovské koleso postupných, čiastkových odškodňovacích akcií v bývalých obsadených, ale i neobsadených štátoch. Tak napríklad Francúzi priznali francúzskym obetiam dôchodky, Rakúšania odškodňovali rakúske obete, Švajčiari museli otvoriť tzv spiace kontá a odškodňovať obete aj na iný spôsob, Belgičania a Holanďania podnikli celú sériu ďalších opatrení. Inými slovami, na základe amerických právnych aktivít sa západná Európa zobudila po 50 rokoch zo svojho začarovaného spánku a prestala sa správať, akoby sa jej odškodňovanie obetí nacizmu netýkalo. Podobné akcie boli nútené spustiť aj jednotlivé banky, poisťovne a iné organizácie a podniky, ktoré finančne a materiálne vyťažili z obetí nacizmu na území, na ktorom pôsobili. Treba však podotknúť, že v porovnaní s postkomunistickou Európou, ktorá sa začína z politických dôvodov zapodievať touto problematikou len posledných niekoľko rokov, medzi niekdajším východom a západom existuje jeden podstatný rozdiel: Preživšie obete, ich rodiny, alebo dedičia na západe získali väčšinou celý nehnuteľný majetok, alebo podniky, ktoré im patrili, bez väčších problémov v povojnových rokoch naspäť. Na východe bola situácia predovšetkým z politických dovodov iná. Komunistické systémy nemali záujem na vyzdvihovaní obrovských židovských obetí a na výške majetku movitého i nemovitého, ktorý im po vojne padol do rúk. Ideologicky bolo lepšie hovoriť o obetiach fašizmu všeobecne a mlčať o majetku obetí. V povojnovom Československu síce určité majetkové reštitúcie nastali, ale boli neuplné, čiastkové, manipulované a často zneužívané. Nástupom komunizmu sa zastavil aj tento proces. Komunistickým štátom nahrávala do rúk aj skutočnosť že väčšinová verejnosť nebola z rôznych dôvodov ochotná podporiť odškodňovanie obetí nacizmu, alebo nejaké iné morálne motivované opatrenia v tomto smere, pretože vo východnej Európe boli židovské menšiny väčšinou úplne zdecimované, zvyšky sa odsťahovali a tých málo preživších, ktorí zostali v tomto regióne, boli obyčajne psychicky a zdravotne tak zdecimovaní, že sotva boli v postavení, aby žiadali od komunistického štátu nejaké materiálne zadosťučinenie. Ale pádom komunizmu a predovšetkým snahou niektorých postkomunistických štátov o vstup do Európskej únie sa aj tu začínajú hýbať ľady. Nie veľmi ochotne. Všetky kroky v tomto smere sú zúfalo pomalé, brzdené, obštrukcie sú nekonečné. Spomeňme návrh zákona o reštituovaní židovského komunálneho majetku v Českej republike, ktorý bol nakoniec schválený v značne zredukovanej a pozmenenej forme po dlhých rokoch úporného parlamentného boja. Spomeňme ostré politické škriepky okolo tohto procesu v Poľsku, alebo konečne aj problémy a obštrukcie, ktoré sprevádzali parlamentné schvaľovanie zákona o odškodňovaní obetí nacizmu na Slovensku. Od jeho schválenia pretieklo už veľa vody dolu Váhom a umrelo veľa obetí, ktoré sa odškodnenia nedočkali, ale Slovensko môže aspoň argumentovať, že zákon platí. Možno, že po vypracovaní správy najnovšie založenej komisie už na Slovensku nebude naozaj nikto, kto by sa o odškodnenie zhabaného majetku mohol uchádzať. Bohužiaľ to isté platí o mnohých ďalších štátoch v tejto časti sveta.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...