|
|
| |
|
Dnes je sobota, 26. júl 2008 |

|
|

|
18. júl 2002
|
100 rokov klimatizácie
|
Peter Gabaľ
|
Nehlučný a neviditeľný zázrak bez vlastného pachu či chuti dnes už asi poznáte všetci – či s ním žijete v každodennom kontakte, alebo ste aspoň v lete navštívili halu nejakej slušnej banky. V krajine jeho pôvodu tento zázrak poznajú pod názvami "climate control", či dnes už častejšie ako "air condition", my sme si zvykli po našom hovoriť o klimatizácii. Asi vás neprekvapí, že narodeniny oslavuje v lete, aj keď pôvodne nebola určená pre široké upotené spotrebiteľské masy. Konštruktér Willis Carrier svoj prvý systém, umožňujúci ľuďom ovládať teplotu, vlhkosť, čistotu, celkovú kvalitu a dostatočnú výmenu vzduchu v uzavretých priestoroch navrhol pre potreby polygrafického priemyslu v New Yorku, kde vysoká teplota a vlhkosť vzduchu spôsobovali problémy tlačiarenskej výrobe.
A nebolo to veru ani včera ani predvčerom: Carrier svoj vynález dokončil 17. júla 1902, pred celými sto rokmi. Po pár rokoch sa ujal i v továrni na spracovanie bavlny, neskôr v ďalších prevádzkach, a iba tucet rokov trvalo, kým ktosi prišiel s nápadom preniesť klimatizáciu z priemyselnej oblasti do domácnosti. Pravda, nikto nerátal s nejakým masovým rozšírením, a napokon sa vtedy tento nápad ani nepodarilo dotiahnuť do konca. V každom prípade sa však minneapoliský milionár Charles Gates v roku 1914 rozhodol zaviesť tento superluxusný výdobytok do svojho domu. Gates zomrel ešte pred dokončením svojho veľkolepého sídla, ale nápad už bol na svete. O ďalších desať rokov si centrálnu klimatizáciu nechal nainštalovať obchodný dom v Detroite v neskôr potvrdenej nádeji, že v príjemne regulovanej teplote budú zákazníci viac nakupovať. O ďalší rok neskôr, v 1925om, sa air condition stala výbavou dvoch divadiel v New Yorku a Los Angeles.
V samotných Spojených štátoch je dnes v prevádzke asi 100 miliónov klimatizačných jednotiek, ktoré tak spolu chladia až 85 percent amerických domácností. Zo 17 a pol milióna osobných i nákladných automobilov, ktoré sa v Spojených štátov predali za minulý rok, už iba dve percentá neboli vybavené klimatizáciou. Technologický pokrok a masovosť výroby urobili v Amerike z tohto zvláštneho superluxusu všeobecne dostupnú samozrejmosť. Pravdou však je aj to, že ľudstvo zaplatilo za tento spôsob udržiavania chladnej hlavy inú, pomerne vysokú cenu: chladiace systémy postavené na báze chlórofluórokarbónu prispeli k stenčeniu ozónovej vrstvy zeme, a stali sa terčom kritiky ochranárov. Po dlhom úsilí sa podarilo dosiahnuť ich úplný zákaz v Spojených štátoch a Európe, kde sa od roku 1994 používajú už iba k ozónu šetrnejšie látky, rozvojové krajiny majú limit na prechod k nim ešte osem rokov.
A ešte jeden problém vidia v klimatizácii pre zmenu sociológovia: podľa nich spolu s televíziou klimatizácia unifikuje mimopracovný život Američanov a uvrháva ich do izolácie, keď namiesto toho, aby posedávali na priedomí a klebetili so susedmi, sedia vo svojich vychladených obývačkách, zahľadení na pohyblivé obrázky.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|