|
|
| |
|
Dnes je pondelok, 7. júl 2008 |

|
|

|
1. november 2002
|
„Os zla“ – tvrdší oriešok než sa zdalo
|
Miroslav Neoveský
|
Oznámenie Washingtonu minulý mesiac, podľa ktorého Severná Kórea priznala, že má program vývoja nukleárnej zbrane na báze obohateného uránu, zapôsobilo ako bomba. Súčasne však postavilo Spojené štáty pred obrovskú, aj diplomatickú dilemu. Ďalšími podrobnosťami sa zaoberá Miroslav Neoveský.
Zdá sa, že „os zla“, o ktorej hovoril prezident Bush, je oveľa tvrdším orieškom ako sa pôvodne zdalo. Najočividnejšie sa to ukazuje na príklade Severnej Kórey. Ak program vývoja zbraní hromadného ničenia nemožno tolerovať Saddámovi, ako urobiť to isté v prípade Kim-čong Ila? Ak v prípade Iraku možno použiť v najkrajnejšom prípade aj silu, tak to isté sotva možno urobiť bez rizika druhej kórejskej vojny. So zreteľom na obrovský konvenčný arzenál Pchjongjangu a milióny mužov v zbrani je viac ako pravdepodobné, že Severná Kórea by odpovedala na prípadný americký vojenský zásah zničením južnej časti polostrova.
A tak Washingtonu neostáva nič iné, ako vylučovať „iracké“ riešenie, už aj so zreteľom na svojich spojencov, Japonsko a Južnú Kóreu, ktorí sa pokúšajú udržiavať dialóg so Severom. Washington medzitým hľadá cestu, ako mierovým spôsobom odzbrojiť Pchjongjang, ktorý chce priame rozhovory a uzavretie „paktu o neútočení“ so Spojenými štátmi.
Zatiaľ však Washington trvá na tom, že Severná Kórea musí najprv odzbrojiť, skôr ako sa môžu začať akékoľvek rozhovory. Americký minister zahraničných vecí Colin Powell k tomu povedal:
AUDIO
„Žiadne severokórejské dieťa nemôže jesť obohatený urán, nijaký severokórejský roľník nedostane prácu pri obohacovaní uránu. Nukleárny program je pre Severnú Kóreu mačacím zlatom.“
Aj keď je teda vojenský zásah mimo diskusiu, tak Bushova vláda ešte stále nemá ujasnenú stratégiu voči Severnej Kórei. Najväčšie nádeje sa uberajú smerom, že sa (aj pod hrozbou ďalšej izolácie) podarí presvedčiť Severnú Kóreu, aby vymenila svoj nukleárny program za hospodársku pomoc a podporu. Podľa Raymonda Tantera, profesora Michiganskej univerzity, ktorý bol členom Národnej bezpečnostnej rady za prezidenta Reagana, sa aj v tejto otázke delí administratíva na „holubov a jastrabov“. Zatiaľ čo tí prví, vrátane ministra zahraničných vecí, sú za aktívny dialóg, tak tí druhí, medzi nimi aj minister obrany Donald Rumsfeld uprednostňujú izoláciu. Raymond Tanter k tomu hovorí:
AUDIO
„Tá druhá škola tvrdí, že treba nechať Severnú Kóreu padnúť, aby sa vnútorne zrútila. Ak bude Severná Kórea hovoriť: “Dajte mi najesť, lebo inak politika môjho tela nakazí Vašich priateľov“, tak ju vraj treba nechať padnúť a zrúti sa vnútorne, ako Východné Nemecko. A Južná Kórea pozbiera kúsky, tak ako ich pozbieralo Západné Nemecko.“
Riaditeľ liberálnej ustanovizne Nautilus Institute v Berkeley v Kalifornii však hovorí, že ani jeden z týchto prístupov v prípade Severnej Kórey, ktorú viac ráz navštívil, nebude účinný. Peter Hays mienil:
AUDIO
„Je to krajina, ktorá je ochotná nechať stotisícky svojich občanov radšej vyhladovať, ako sa podvoliť vonkajšiemu tlaku. Domnienka, že ich je možné ľahko manipulovať, je jednoducho, povedané mierne, nesprávna.“
Ani s myšlienkou ďalšej izolácie Pchjongjangu to nie je také jednoduché. Ponechalo by to totiž voľnú ruku najväčšiemu spojencovi - Číne, ale aj Rusku, aby zvyšovali svoj vplyv. Ťažko si predstaviť, že by sa pripojili k Spojeným štátom v ďalšej izolácii Severnej Kórey, aj keď jej nukleárnym programom nemôžu byť práve nadšení.
Niektorí experti veľmi pochybujú napríklad o tom, že by sa Čína, najväčší dodávateľ potravín Pchjongjangu, a nielen potravín, priklonila k Amerike. Považuje totiž Severnú Kóreu za prirodzenú hrádzu proti americkej mocnosti, ktorá má v južnej časti polostrova rozmiestnených 37.000 svojich vojakov, ako aj hrádzu proti zvyšovaniu vplyvu amerických spojencov v oblasti Južnej Kórey a Japonska. Oproti tomu už citovaný Raymond Tanter, člen Národnej bezpečnostnej rady za prezidenta Reagana sa domnieva, že „nátlaková diplomacia“ Spojených štátov, ako to nazval, bude účinná aj v prípade Severnej Kórey.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|