|
|
| |
|
Dnes je nedeľa, 6. júl 2008 |

|
|

|
20. január 2003
|
"Pravidlá hry" vo veci vojny sú nutnosťou pre demokracie
|
Ivan Štulajter
|
Predseda zboru náčelníkov štábov americkej armády generál Richard Myers sa počas víkendu pokúšal presvedčiť váhavé Turecko, aby sa aktívne zapojilo do prípadnej vojny s Irakom. Hoci generál na dnešnej tlačovke v Ankare hovoril o dobrej spolupráci, jeho slová boli príliš všeobecné na to, aby sa o jeho misii dalo povedať, že bola úspešná. Turecko však ako člen Severoatlantickej aliancie a zároveň severný sused Iraku hrá v protiirackom ťažení kľúčovú rolu. Z jeho územia by totiž mali štartovať vojenské operácie spojencov. Nová turecká vláda jednak kvôli obavám z nárastu islamského radikalizmu v krajine, z autonomistických snáh Kurdov, ale aj kvôli ekonomickým stratám sa do vojny nehrnie. Nie je napokon jediným zdržanlivým členom Aliancie.
Počas víkendu sa v mnohých krajín sveta, vrátane Spojených štátov, uskutočnili demonštrácie proti vojne s Irakom. Väčšina z tých, ktorí sa nich zúčastnili, by asi odmietla záver, že ich protesty implicitne obsahujú podporu vražednému Husajnovmu režimu.
Protestovať proti vojne s Irakom však možno nielen z pozícií trošku meštiackeho a trošku rebelujúceho pacifizmu, ale aj pre dôvody, ktoré k preventívnej vojenskej akcii Spojené štáty vedú. Existuje dosť vyhlásení politikov, podľa ktorých akoby odzbrojenie Iraku a zvrhnutie Husajnovej diktatúry boli dve odlišné veci. Z toho sa dá dedukovať, že ak inšpektori OSN nenájdu v Iraku dôkazy o tajnej výrobe a skladovaní zbraní hromadného ničenia, dôvod na vojnu pominie. V tejto súvislosti sa ale natíska pochybnosť, či je možné odzbrojiť diktátora a ponechať ho zároveň „v úrade“. Druhou otázkou je zas to, či na vraždenie a terorizovanie obyvateľstva tyranom nestačia aj konvenčné samopaly a tanky. Samozrejme, že stačia. Inými slovami, ľudia, majúci v úcte ľudské práva, nemajú dôvod roniť slzy nad tým, že irackému režimu zvoní umieráčik.
Pád Husajnovej diktatúry je šancou na vytvorenie ľudskejších pomerov v krajine. Bude znamenať zrušenie sankcií OSN, obnovu schátralého ropného priemyslu a následné zvýšenie vývozu ropy. Je isté, že uvoľnenie obrovských irackých zásob je ambivalentná záležitosť: niekto na tom získa, iný stratí. Pád Husajnovej diktatúry je však šancou, že úžitok z ropy bude mať po rokoch aj iracký ľud. Príjmy z vývozu ropy sa stanú dôležitým tmelom v zložitej posthusajnovskej konsolidácii krajiny, ktorá bude spočiatku akýmsi západným protektorátom.
Zničenie Husajnovej diktatúry vojenskou silou zvonka však dá zároveň odpoveď na kľúčovú otázku: aké predpoklady sa musia na začiatku tretieho tisícročia naplniť, aby Spojené štáty nasledované ich vrtkavými spojencami vstúpili do vojny. A naopak, mierové riešenie irackej krízy bude zas vypovedať o silách a okolnostiach, ktoré Ameriku a jej spojencov zastavili. Inými slovami, práve dnes, počas irackej krízy, v západných politických kabinetoch a na demonštráciách v uliciach sa buduje čosi, čo sa dá nazvať pravidlami hry preventívnych vojen, ktoré vedú a zrejme budú viesť demokracie s ich nepriateľmi.
A podobne ako pravidlá hry dávajú zmysel napríklad šachu, „pravidlá hry“ vo veci vojny dajú zmysel násiliu. Inými slovami, kritériá na začatie preventívnej vojny s Irakom by mali byť nastavené tak, aby sa podľa nich mohla začať akákoľvek preventívna vojna proti krajine s podobným režimom. Takýto pohľad na vec ešte neznamená automatický útok napríklad voči nukleárnej stalinistickej Severnej Kórei, ale môže byť naopak hrádzou voči unáhleným rozhodnutiam. "Pravidlá hry", ktoré počítajú s možnosťou vedenia preventívnej, obrannej vojny, sú v demokratickej politike napokon nutnosťou. Bez nich totiž môže byť preventívny útok v skutočnosti len skrytou agresiou. Dožadovať sa týchto pravidiel nie je výsadou pacifizmu, ale výsledkom občianskej zodpovednosti.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|