Hlas Ameriky	Dnes je nedeľa, 6. júl 2008       29. január 2003 Je Bushova tvrdá línia proti Iraku účinná alebo si ňou iba "rozhádže" transatlantické vzťahy Anna Rausová V posledných mesiacoch sa takmer denne hovorí o hrozbe vojny v Iraku. Podľa Bieleho domu je vojna poslednou a nie prvou alternatívou. Prezident Bush však hovorí, že najlepšia cesta na predídenie vojne a na odzbrojenie Iraku je hrozba použitia sily. Tým však Bush riskuje imidž vodcu, ktorý túži po vojne. Názory zisťoval u analytikov korešpondent Slobodnej Európy Robert McMahon, pre vysielanie spracovala Anna Rausová. Jediný spôsob, ako sa vyhnúť vojne v Iraku, je podľa amerického prezidenta Georga Busha vyvíjať čo najväčší tlak na Saddáma Husajna, aby sa vzdal zbraní hromadného ničenia. Tento tlak sa prejavil napríklad rozmiestňovaním amerických vojakov v oblasti Perzského zálivu a čoraz radikálnejšou rétorikou Bieleho domu. K tej sa prekvapujúco pripojil v poslednom čase aj šéf americkej diplomacie Colin Powell, ktorý sa doteraz držal skôr späť čo sa týka možného útoku na Irak. Takýto tlak môže za najoptimistickejšieho scenára vyústiť do dobrovoľného odzbrojenia Husajnovho režimu, prípadne dokonca do jeho odstúpenia. Ani jedna z týchto dvoch alternatív sa ale zatiaľ nečrtá na obzore. Americký tlak skôr môže vyvolávať dojem, že Bush sa, či už oprávnene alebo neoprávnene, „hrnie“ do vojny. Niektorí pozorovatelia však usudzujú, že pre ktoréhokoľvek amerického prezidenta by bolo náročné udržiavať takýto tlak bez toho, aby nebudil podozrenie prílišnej radikálnosti. Americká politika zmeny režimu v Iraku má podľa Nathana Browna, profesora politických vied a medzinárodných vzťahov na George Washington University malú medzinárodnú podporu, dokonca aj u západoeurópskych spojencov. Z tohto dôvodu volil Bush podľa neho cestu OSN, preto sa mu aj podarilo presvedčiť Bezpečnostnú radu, aby nakoniec prijala rezolúciu 1441 o Iraku. Rezolúcia, vyzývajúca na vážne dôsledky ak nebude Irak spolupracovať so zbrojnými inšpektormi, však nie je celkom to, o čo sa Bush usiloval. Podľa Browna mu zostávajú dve možnosti: AUDIO: „Myslím si, že má iba dve alternatívy, buď do toho pôjde sám, alebo sa bude usilovať postaviť prípad iba na inšpekciách OSN. Aj to je možné, ale bolo by to ťažšie“. Jednostranný postup Washingtonu však môže americkú administratívu ešte viac vzdialiť európskym spojencom. Bush si ich rozhneval už viackrát. Od začiatku panovali na starom kontinente rezervované postoje voči Bushovi mladšiemu, k dobrým vzťahom neprispeli ani washingtonské ochranárske kvóty na oceľ či odmietanie Bieleho domu podpísať Kjótsky protokol o ochrane životného prostredia alebo medzinárodný trestný tribunál OSN. Mnohí skeptici v Amerike i v Európe už mesiace vyzývajú Busha, aby odtajnil správy, podporujúce jeho tvrdenia, že Irak je vážnou hrozbou, nielen pre Blízky východ, ale aj pre ostatný svet. Až doteraz to Bushov tím neurobil s odôvodnením, že nechce kompromitovať spravodajské zdroje. V posledných dňoch je však Bushova administratíva údajne pripravená zverejniť niektoré z dôkazov o tom, že Irak skrýva zbrane hromadného ničenia a že Bagdad je napojený na al-Káidu. Ak by tieto dôkazy boli presvedčivé, odstránili by tak posledný odpor k Bushovej kampani proti Iraku? Alebo by to bola iba ďalšia facka jeho kritikom a prehĺbila by sa transatlantická priepasť? Ani jedno ani druhé, hovorí už citovaný Nathan Brown : AUDIO: „Veľmi veľa spravodajských informácií je tajných a dajú sa mnohostranne interpretovať. Otázkou nie je, či to Francúzov alebo Nemcov rozhnevá ak sa zistí, že nemali pravdu, možno budú z toho zahanbení. Ale či už prijmú, že sa mýlili, keď to bude dôkaz, bude to potom také presvedčivé, že môžu zmeniť svoj postoj“. Z druhého názorového tábora zaznievajú hlasy, že Bush by sa nemal príliš znepokojovať úzkostlivosťou, obavami, či inými motívmi niektorých Američanov aj európskych spojencov kvôli jeho nekompromisnému trvaniu na odzbrojení Iraku – aj násilnou cestou. Strach z vojny nie je ničím novým podľa Larryho Sabata : AUDIO: „Ľudia sa stávajú ustráchanými, pretože sa blíži vojna. Taká je však história vojen: keď sa blíži, tak ľudia sa obávajú obetí, najmä straty ľudských životov, ale aj čo sa týka peňazí. Takže v súčasnosti sa nedeje nič neobvyklé“. Čo sa týka európskych spojencov, osobitne Nemecka a Francúzska, ktoré až doteraz silne odmietajú akýkoľvek vojenský zásah proti Iraku, podľa Sabata nie je Bushov neústupčivý postoj jediným dôvodom francúzsko-nemeckej línie. Paríž a Berlín sa riadia predovšetkým vlastnými záujmami, tvrdí Sabato : AUDIO: „Francúzsko a Nemecko konajú vo svojich národných záujmoch, tak ako to robí Washington v našom záujme. Je veľmi nepravdepodobné, že by sa naše národné záujmy zhodovali s ich záujmami v tejto vojne. Francúzsko a Nemecko majú na výber: Buď budú aktívne proti postoju Washingtonu, alebo zaujmú relatívne ticho – v tichosti budú proti. To sú ich možnosti“. V prípade tichého či aktívneho nesúhlasu európskych spojencov vo vojne, akou bude asi zásah proti Iraku, Washington ani pomoc nepotrebuje, hovorí Sabato : AUDIO: „Bolo by iste lepšie, keby sa vytvoril spoločný jednotný front, ale v tejto nastávajúcej vojne je veľmi nepravdepodobný. Predpokladá sa, že za stavu Husajnovej armády by sme ju mohli vyhrať pomerne rýchlo. Preto nie sme až takí závislí na spojencoch ako napríklad v roku 1991, keď Saddámova armáda, ale i spojencov, boli silnejšie.“ Podľa Sabata je možné, že po skončení vojny, samozrejme ak by sa stal Blízky východ stabilnejší a pre Západ by sa stal potom Irak spoľahlivejším a lukratívnejším obchodným partnerom, je celkom pravdepodobné, že európski spojenci, ktorí sú dnes zarytými odporcami vojenskej alternatívy zmeny režimu v Bagdade, by zmenili názor.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...