Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       14. apríl 2003 Obnova Iraku: USA versus OSN, alebo kombinované úsilie? Peter Gabaľ Aj keď Spojenými štátmi vedená koalícia ešte oficiálne neohlásila koniec vojny v Iraku a svoje víťazstvo, fakticky je táto fáza na konci. Na rade je oveľa ťažšia a dlhodobejšia úloha: obnova krajiny. Zďaleka nielen v technologickom slova zmysle. Veď nepôjde len o znovuvybudovanie mostov, ciest a infraštruktúry vôbec, ale o znovuvybudovanie štátu. A to na celkom nových princípoch. Kto je schopný zhostiť sa tejto úlohy najlepšie? Či skôr - kto je v tom schopný najviac pomôcť Iračanom? To je otázka, ktorá dnes vyvoláva takmer rovnaké spory a napätia, ako bola snaha získať súhlas OSN s ozbrojeným zásahom v Iraku. Spory o to kto, za akých podmienok a na akom právnom základe by mohol donútiť Irak podriadiť sa rezolúciám svetovej organizácie, sa veľmi zjednodušene vtesnávali do formulky Spojené štáty kontra OSN. Teraz sa tá istá šablóna používa na popis úvah, kto by mal hrať akú úlohu pri obnove povojnového Iraku. Odhliadnuc od prílišnej zjednodušenosti spomínanej formulky sú tu predsa len dve súperiace koncepcie. Pozrime sa na argumenty ich zástancov. Spojené štáty počítajú s troma etapami prechodného obdobia v Iraku. Túto koncepciu minulý týždeň senátnemu výboru pre ozbrojené sily amerického Kongresu predložil námestník ministra obrany Paul Wolfowitz. V prvej fáze by bola krajina spravovaná Úradom pre rekonštrukciu a humanitárnu pomoc. Tá sa má ujímať činnosti súbežne s tým, ako budú koaličné sily preberať kontrolu nad územím. Po zorganizovaní pomoci a obnovení nevyhnutných služieb, najmä lekárskej pomoci a dodávok vody a elektriny, by riadenie krajiny prešlo do rúk dočasnej irackej správy. Tá má reprezentovať všetky náboženské i etnické skupiny, domácich i exilových predstaviteľov. Najdôležitejšou úlohou dočasnej správy by bolo naštartovanie procesu vedúceho k nastoleniu riadnej irackej vlády, vrátane prípravy novej ústavy. V záverečnej fáze by mali krajinu plne kontrolovať Iračania prostredníctvom riadne zvolenej vlády. Paul Wolfowitz neuviedol žiaden časový plán tejto predstavy. Vysvetlil však, prečo by ju mali realizovať Spojené štáty a nie Spojené národy: AUDIO: "Nemyslím si, že by sme chceli vidieť situáciu, ako napríklad v Bosne, ktorú osem rokov po Daytonskej dohode stále riadi OSN. Chceme vidieť situáciu, kde sa moc a zodpovednosť presunie tak rýchlo, ako len bude možné, na Iračanov samotných." Jedným z oponentov tohto názoru je profesor politických vied a medzinárodných vzťahov na washingtonskej Univerzite Georgea Washingtona Nathan Brown. Ten sa čuduje, prečo sú si Wolfowitz a ďalší politici Bushovej administratívy takí istí, že si Irak osvojí demokraciu oveľa rýchlejšie než Bosna len preto, že krajinu budú namiesto OSN spravovať Spojené štáty. Brown pripúšťa opodstatnenosť názoru americkej administratívy, že OSN postupuje pomaly a často neúčinne. Podľa neho sa však treba pozrieť na to, či americké agentúry dokážu potlačiť vzájomnú súperivosť a postupovať v otázke Iraku spoločne a oveľa efektívnejšie: AUDIO: "To nie je len otázka USA versus OSN. Je jasné, že sa tu črtá istá rola pre obe strany a že Spojené štáty sa pravdepodobne stávajú dominantnými. Ale je tu i otázka, kto z Američanov: ministerstvo zahraničných vecí, agentúra pre medzinárodný rozvoj USAID, ministerstvo obrany – oni všetci sa na tomto poli stávajú významnými byrokratickými hráčmi, a nie je celkom jasné, ako budú spolu vychádzať." Profesor Brown trvdí, že niektoré z doterajších snáh Spojených štátov o demokratizáciu cudzích krajín boli úspešné, no len preto, lebo ľud dotknutých krajín s tým súhlasil, alebo to aspoň toleroval. Čo sa však bude diať v Iraku, podľa neho nemožno celkom predvídať. Už preto, že sa mu ponúka demokracia po vojenskej invázii a násilnej zmene režimu. Brown odmieta aj argumenty o pozitívnom význame najširšej triedy pracovníkov štátnej služby v rabskom svete pred uchopením moci stranou Baas v roku 1968. Títo ľudia sú na prahu dôchodkového veku a ťažko od nich možno čakať, že zohrajú významnejšiu úlohu v budúcom vývoji krajiny. A sporná je podľa neho aj otázka, či v Iraku skutočne panuje všeobecný hlad po demokracii. Iračania žili príliš dlho v príliš uzavretom totalitnom režime a ťažko sa dnes predpovedá, aké politické a spoločenské sily tu vyplávajú na povrch. S názormi americkej administratívy v tejto veci nesúhlasí ani Arthur Helton, ktorý je riaditeľom Ústavu mierových a konfliktových štúdií Rady pre zahraničné vzťahy, súkromného výskumného strediska v New Yorku. Za nepresné považuje používanie bosnianskeho príkladu. Pri uzatváraní Daytonskej dohody v roku 1995 Spojené štáty a ich európski spojenci obišli OSN. Touto dohodou zriadený Úrad vysokého predstaviteľa pre Bosnu má v krajine iba poradnú úlohu, a s OSN ho spája len to, že Spojeným národom príležitostne referuje o vývoji. A to všetko ešte spoločne so Spojenými štátmi, Európskou úniou, Ruskom a ďalšími. Podľa Heltona sa zdá, že Spojené štáty sú pripravené urobiť v Iraku to isté, len s menším počtom účastníkov. Americký analytik si však myslí, že do úsilia o nový Irak treba zapojiť nielen to najlepšie, čo ponúkajú Spojené, štáty, ale aj ich spojenci, rovnako ako ich bývalí spojenci a OSN. Wolfowitz má síce pravdu, v tom, že úspechy OSN pri obnove krajín sú obmedzené, tvrdí Helton, ale podľa neho bez OSN bude úspech v Iraku ešte menší. Paleta úloh, ktoré tu čakajú, je príliš široká: od distribúcie humanitárnej pomoci, cez obnovu základných služieb po ústavný systém a nastolenie novej vlády. Ani americká vláda spoločne s OSN podľa neho nemajú dostatok kapacít, aby sa s tým všetkým vysporiadali bez zapojenia množstva ďalších krajín. Aká bude skutočnosť, na to si budem musieť počkať. Zatiaľ len zaznamenajme, že kým veľká Británia ako najbližší americký spojenec presadzuje oproti Spojeným štátom väčšiu otvorenosť k úlohe OSN a iných krajín v Iraku, tak napríklad Nemecko nepodmieňuje svoju účasť na humanitárnej pomoci a prípadnej obnove Iraku striktnou požiadavkou vedúcej úlohy OSN. Veci sú, zdá sa, zatiaľ ešte v pohybe.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...