|
|
| |
|
Dnes je streda, 9. júl 2008 |

|
|

|
9. máj 2003
|
Plastické operácie odrážajú túžbu “dotvoriť” svoj vzhľad (a osobnosť)
|
Martin Votruba, Pittsburgh
|
Náš americký spolupracovník Martin Votruba hovorí o novom seriáli, ako sa hovorí “zo života”, ktorý ilustruje narastajúcu nespokojnosť Američanov s tým, ako vyzerajú.
Množstvo amerických televíznych programov už dávno predvádza, ako kozmetičky, kaderníčky a módne poradkyne vedia ľudí zmeniť, a tí sú vraj potom šťastnejší. Programov je toľko, že ich sledovanosť je — tiež už dávno — len nízka. No opak je pravdou o podobnom seriáli, ktorý sa ledva začal. Nazvali ho “Extrémne prerobenie”. Účes, makeup a šaty v ňom prichádzajú až nakoniec. V každom pokračovaní totiž dvaja, vybraní z vyše 7000 prihlásených, idú najprv pod nôž. Profesor ľudskej biológie Sander Gilman sa v knihe o dejinách krášlenia tela už pred 4 rokmi spýtal, či do roku 2020 nebudú Američania pokladať za trocha nezvyčajného toho, kto si nedal urobiť žiadnu plastickú operáciu.
Je to možno extrémna otázka, ale už dnes, keď človek povedzme sedí v plne obsadenom ozaj veľkom lietadle, môže si byť do veľkej miery istý, že niekoľko — v priemere takmer 10 — dospelých spolucestujúcich malo za posledný rok plastickú operáciu. Vlani tiež asi toľko. Aj predvlani.
Predstava, že na plastickú operáciu chodia filmové hviezdy a ľudia s mimoriadnymi nepravidelnosťami tváre, patrí v Spojených štátoch minulosti. Ilustrujú to tak typy ľudí, ktorí sa na “Extrémne prerobenie” prihlásili, ako aj to, čo všetko si na náklady televízie žiadali prerobiť.
Dôstojník z malého mestečka sa sťažuje, že vyzerá smutný, hoc smutný nie je. Predpokladá, že preto nepostupuje v práci tak rýchlo, ako by si želal. Dáva si zmenšiť nos, zväčšiť bradu, odstrániť vačky pod očami, tuk pod bradou, a tmavšie škvrny zo zubov. 29-ročná cukrárka si objednáva zúženie nosa, odstránenie vačkov pod očami, zväčšenie prsníkov a pokrytie zubov porcelánovou vrstvou. A tak ďalej. Milióny televíznych divákov každý týždeň sledujú hodinový zostrih, ktorý sa končí množstvom sĺz radosti na všetkých stranách, keď sa ľudia s premenenými tvárami a telami prvý raz ukážu svojim partnerom, rodičom, deťom a známym.
V poslednom desaťročí narástlo medzi Američanmi, ktorí si dávajú robiť plastickú operáciu, percento mužov, mladších ľudí a tých, ktorí chodia na plastiku znova a znova. Podľa profesora bioetiky Carla Elliotta to je pokračovanie už dávno prebiehajúcich zmien v postojoch človeka k sebe samému. Čoraz viac Američanov sa v čoraz väčšej šírke odkláňa od predstavy, že ich osobnosť, to, čo sú, je skrátka dané, k názoru, že sami seba vytvárajú. Súčasťou tohto trendu sa teraz stávajú aj ich telá.
Má to pravdaže aj kritikov. Napríklad celoamerická organizácia Otcovia a dcéry vyzvala televíziu vysielajúcu “Extrémnu premenu”, aby — ako to formulovali — “odoperovala” práve tento seriál, lebo vraj posilňuje už aj tak časté krízy mladých ľudí, ktorí získavajú pocit, že musia vyzerať podľa akejsi šablóny.
Do akej miery môžu byť o 20 rokov plastické operácie bežné, zostáva napriek predpovediam nejasné. No čoho sa asi ozaj nedočkáme, je seriál, ktorý by o 2-3 roky ukázal, či účastníci “Extrémneho prerobenia” sú skutočne šťastnejší.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|