Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       14. júl 2003 Irak - americko-britské bremeno Ivan Štulajter Hoci slovenský parlament schválil slovenský príspevok v počte 85 mužov, za krátky čas by sa do Iraku malo presunúť 83 slovenských ženistov. Podľa informácií ministerstva obrany bude jednotka pôsobiť na juhu Iraku v provincii Bábil v rámci poľskej divízie a pod jej velením. Pokus spojencov a s nimi spolupracujúcich Iračanov o povojnovú obnovu a demokratizáciu krajiny zahalil tieň pochybností o legitimite vojenskej akcie proti Husajnovej diktatúre. Prieskumy verejnej mienky signalizujú určité rozčarovanie Američanov nad tým, že informácie o hrozbe irackého jadrového programu boli nepresné, ak nie rovno zmanipulované. V piatok šéf CIA George Tenet vyhlásil, že zmienka o irackej snahe získať urán v Nigeri sa ako falošná nikdy nemala v prezidentovom prejave objaviť. Zároveň sa prihlásil k zodpovednosti za chybu, pretože CIA prejav pred prezidentovým vystúpením v Kongrese kontrolovala. Hoci britská vláda stále trvá na tom, že jej informácie o irackých „uránových“ aktivitách v Nigeri boli správne a hoci Biely dom popiera, že by o ich falošnosti vedel dopredu, čím sa dostáva do sporu s Londýnom, rastúce podozrenie z manipulácie faktov je aj v Amerike realitou. A nie je to bezvýznamná vec. Drvivá väčšina Američanov podporovala vojenský zásah proti Iraku kvôli obavám z vlastnej bezpečnosti. Všetko, čo spochybňuje hodnovernosť faktov o veľkosti Husajnovej hrozby a, navyše, čo vyvoláva pochybnosti o férovosti Bushovej administratívy vo veci vojny, neberú na ľahkú váhu. Tu však treba dodať, že „nigerská kauza“ ukazuje na slabinu americkej bezpečnostnej doktríny, počítajúcej aj s preventívnymi zásahmi. V nich totiž zohrávajú kľúčovú rolu práve spravodajské informácie a tie nemusia byť vždy z tých či oných dôvodov spoľahlivé. Zatiaľ čo sa Demokrati na „falošnej nigerskej stope“ snažia zoslabiť pozíciu prezidenta Busha pred budúcoročnými prezidentskými voľbami, v Iraku pokračujú útoky na spojencov a z viacerých strán sa ozývajú hlasy o vypuknutí partizánskej vojny. V tejto súvislosti sa ukazuje ako dôležité, aby časť zodpovednosti za bezpečnostnú situáciu v krajine postupne prevzali na seba sami Iračania. Je to síce ešte ďaleko od želaného stavu, ale prvým dôležitým krokom na ceste k irackej samospráve je založenie dočasnej vládnej rady Iraku, ktorá sa po prvýkrát zišla včera. Hovorca Irackého národného kongresu Entifad Kanbar túto udalosť vyjadril týmito slovami: Audio: „Sme svedkami vytvárania histórie. Toto je prvá postsaddámovská vláda. Je to po prvýkrát, keď Iračania sa nefalšovaným spôsobom zúčastňujú na vlastnom politickom procese. Zakladá sa nový iracký štát, ktorý bude rešpektovať ľudské práva, a mať na zreteli demokraciu a dobré vzťahy so zvyškom sveta.“ Spojenecká správa v Iraku na čele s Paulom Bremerom sa pri formovaní 25 člennej dočasnej vládnej rady snažila o jej pluralitné zloženie tak, aby odrážalo náboženskú, etnickú a politickú rozmanitosť Iraku. V právomoci rady bude schvaľovať štátny rozpočet, ministrov a meniť zákony. Na postavení Iraku ako britsko-amerického protektorátu sa však zatiaľ nič nemení. Cestu k úplnej suverenite krajiny včera načrtol správca Bremer: Audio: „AUDIO: “Akonáhle iracký ľud schváli ústavu, uskutočníme voľby suverénnej vlády. A v mene koalície, prezidenta Busha a všetkých našich kolegov, ktorí tu sú, vyhlasujem, že v záujme vášho úspechu pri plnení tohto cieľa nebudeme šetriť snahou pomôcť vám spoluprácou v nasledujúcich mesiacoch.“ Okrem snahy však všetko nasvedčuje tomu, že ani s peniazmi sa nebude dať veľmi šetriť. Náklady na vojenskú inváziu sa pohybovali v desiatkach miliárd dolárov a v miliardách sa pohybujú aj mesačné náklady na udržovanie americkej prítomnosti v Iraku. Inými slovami, úsilie o čo najrýchlejšie stabilizovanie situácie má aj svoj ekonomický rozmer. Kontroverzný minister obrany Donald Rumsfeld nedávno priznal, že náklady sú vyššie, ako sa pôvodne predpokladalo. Mesačne sú to podľa neho skoro 4 miliardy dolárov. V kombinácii s relatívne vysokými sumami, ktoré Amerika vynakladá na Irak a s relatívne slabým pokrokom pri jeho povojnovej rekonštrukcii a narastajúcim obetiam na strane spojencov, sa začalo na oboch stranách Atlantiku diskutovať o možnosti, žeby Spojené štáty požiadali o pomoc Severoatlantickú alianciu. Nemecko, ale aj Francúzsko, teda štáty, ktoré sa tvrdo postavili proti americkej invázii, sú v tejto veci, pochopiteľne, zdržanlivé. Ich postoj by sa dal zhrnúť zhruba takto: ´Toto nie je naša vojna!´ Slovom, Irak nie je Afganistan a ani jazvy z transatlantickej šarvátky okolo irackej krízy nie sú ešte zahojené. To, že Nemecko nie je súčasťou spojeneckých síl počas víkendu pred svojou cestou do Spojených štátov zdôraznil šéf nemeckej diplomacie Joschka Fisher: Audio: „Náš postoj sa nezmenil, nie sme súčasťou koalície.“ V piatok kancelár Gerhard Schröder prípadné vyslanie nemeckých vojakov do Iraku podmienil špeciálnym mandátom Bezpečnostnej rady OSN. Podobnú pozíciu zaujalo aj Francúzsko. Pripomeňme, že podľa májovej rezolúcie OSN Spojené štáty a Veľká Británia sú považované za hlavné okupačné sily v Iraku. Na jeho území už sú alebo do neho mieria však vojaci mnohých štátov. Na individuálnej báze sú to aj jednotky z deviatich členských štátov Severoatlantickej Aliancie – napríklad Česi, Španieli, Poliaci. V poľskom sektore a pod poľským velením budú pôsobiť aj slovenskí ženisti. V tomto prípade však treba skôr hovoriť o symbolickej pomoci. Hlavné bremeno zostáva na americko-britskej aliancii. A nebude ľahké na tom niečo zmeniť.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...