Hlas Ameriky	Dnes je nedeľa, 20. júl 2008       2. december 2003 Transatlantický neuralgický bod: európska obrana Ivan Štulajter Návrh európskej ústavy predpokladá spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Európskej únie. Ak si túto základnú tézu rozmeníme na drobné, vyjde nám, že spoločná zahraničná politika únie je nemysliteľná, ak jej členské štáty budú mať navzájom odlišné záujmy a odlišné názory na riešenie rôznych zahraničnopolitických otázok. Ak sa prekoná táto prekážka, účinná spoločná zahraničná politika únie nebude mysliteľná bez toho, aby bolo podopretá aj vojenskými kapacitami. A práve otázka európskych vojenských kapacít, európskeho velenia a ich vzťahu k Severoatlantickej aliancii sa stáva neuralgickým bodom tak dovnútra únie, ako aj cez Atlantik smerom k Spojeným štátom. Pred zhruba troma týždňami sa traja najvyšší predstavitelia Nemecka, Veľkej Británie a Francúzska - Gerhard Schröder, Tony Blair a Jacques Chirac - zhodli na vybudovaní veliteľských štruktúr Európskej únie. Zatiaľ čo Veľká Británia opakovane zdôrazňuje, že európska obrana nemá konkurovať Severoatlantickej aliancii, Francúzsko sa podľa pozorovateľov naopak usiluje o to, aby fungovala nezávisle od NATO. Tam totiž dominujú Spojené štáty a Francúzsko už od čias De Gaullea, ale tiež aj od suezskej krízy v 5O. rokoch minulého storočia, je voči aliancii a Amerike prinajmenšom odmerané. Dnešné sociálno-demokratické Nemecko stojí kdesi uprostred a určite aj kvôli tomu, že nemecká konkurenčná kresťansko-sociálna pravica podporuje najmä transatlantické väzby krajiny na Spojené štáty. Debata o európskej obrane a jej vzťahu k Severoatlantickej aliancii pokračovala včera v Bruseli na úrovni ministrov obrany. Sú z nej dva výstupy. Po prvé, otázka Európskych obranných kapacít je stále hypotetická, pretože vo vnútri Európskej únie je to stále otvorená téma. Inými slovami, Európsky obranný „hardware“ stále existuje viac na papieri ako v reáli. Po druhé, Severoatlantická aliancia zostáva naďalej základným kameňom transatlantickej obrany. Americký minister obrany Donald Rumsfeld, ktorý na začiatku irackej krízy, rozdelil Európu na „starú“ a „novú“, teda na Európu od Ameriky odvrátenej a na Európu amerických spojencov, vyhlásil: Audio: „Nechávam na ministroch zahraničných vecí a premiéroch, aby si vyjasnili otázky okolo európskych obranných plánov. Predovšetkým je to hypotetická otázka, nevieme, čo sa vyvinie. Hovoril som tu už o svojom pohľade už skôr a neviem, čo by som k tomu užitočné dodal.“ Tak si priblížme jeden starší Rumsfeldov pohľad na európske vojenské ambície. Audio: „Naša politika je veľmi jasná, silne podporujeme Severoatlantickú alianciu ako hlavnú formu transatlantickej obrany. Podporujeme Európsku bezpečnostnú a obrannú politiku, ktoré je priateľská k NATO. Naša aliancia tvrdo pracovala počas štyri a pol roka na dohode pod názvom Berlín plus. Tá umožňuje prístup Európskej únie k prostriedkom Severoatlantickej aliancie. Túto dohodu podporujeme.“ Podľa pozorovateľov je práve dohoda Berlín plus kľúčovým elementom. Spojené štáty a niektoré krajiny, združené v Severoatlantickej aliancii, ktorú stelesňuje generálny tajomník George Robertson, nevidia dôvod, aby Európska únia zdvojila plánovacie a veliteľské kapacity nad rámec tejto dohody. O zmysle dohody Berlín Plus hovorí Robertson: Audio: „Dohoda Berlín Plus poskytuje pre operácie Európskej únie prostriedky národno-operačného plánovania pôvodne troch krajín – Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie - a dodatočne aj jednotlivých krajín, ak takéto kapacity vlastnia. Takže pre akúkoľvek misiu už existuje operačno-plánovacia skupina, ktorá je dostupná Európskej únii prostredníctvom národných veliacich centier. Existuje Európsky vojenský štáb a Európsky vojenský výbor v bruselských úniových inštitúciách. V nich je zahrnuté aj strategické plánovanie, ktoré sa môže spojiť s operačným plánovaním na národnej úrovni. Takýto mechanizmus vystihuje literu i ducha dohody Berlín Plus.“ Jeden zo základných predpokladov dohody Berlín Plus je, že Európska únia sa autonómne pustí len do takých misií, ktoré NATO ako celok alebo Spojené štáty, nechcú podniknúť. Inými slovami, vojenská aktivita únie sa má odvíjať od rozhodnutia Aliancie. Jej generálny tajomník Robertson včera naznačil, že únia vzhľadom k svojim silám a možnostiam by nemala mať veľké oči: Audio: „Neočakávajte, že dostanete nejaké jasné rozdelenie línie, ktorá bude hovoriť, že sa Európska únia chopí kríz, definovaných určitým počtom ľudí alebo určitou veľkosťou krajín a zvyšok bude spadať pod NATO. Podľa môjho názoru bude oveľa jednoduchšie rozpoznať takúto situáciu, keď sa taká naozaj dostaví. Európska únia pomenovala svoje vojenské ambície v rovine evakuácie ľudí v prípade hrozby, krízového manažmentu, zabezpečenia a udržovania mieru. To zároveň predznamenáva, aké kapacity by mali mať členské štáty únie.“ Robertson na vysvetlenie povedal, že Spojené štáty nemusia byť zapojené do každej operácie v blízkom okolí Európskej únie, pričom únia sa bude môcť oprieť o nenahraditeľné prostriedky Ameriky, a to prostredníctvom NATO. V tejto súvislosti treba spomenúť napríklad lietadlá na prevoz ťažkej techniky, špeciálne raketové systémy, alebo zariadenia na tankovanie lietadiel počas letu. Európska únia takúto techniku totiž nemá. Na tomto mieste však vzniká určitý paradox. Donedávna bola totiž Európa zo strany Ameriky vystavená kritike práve kvôli svojmu zaostávaniu vo vojenskej technike, čo je výsledok šetrenia výdavkov na obranu európskych štátov, ako aj ich neschopnosti či neochote budovať európske obranné sily spoločne. Ak sa začína v Európe vážne uvažovať o riešení tohto starého problému, vzniká nový problém. Konkurencia Európy voči Amerike.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...